2% Pre Hradiská v roku 2025

Darujte nám 2%

Aj v tomto roku sa uchádzame o Vaše 2% a preto ak ešte nie ste rozhodnutí, budeme Vám za pomoc veľmi vďační ...

Tlačivo si môžete stiahnuť TU: Tlačivo na 2%

Archeologické kultúry na Slovensku - datovanie

Máte stále zmätok v tom, ako po sebe nasledovali všetky archeologické kultúry na území Slovenska od staršej doby kamennej až po neskorý stredovek? Akému časovému obdobiu tieto kultúry prináležia? Ako sa navzájom prekrývali? Aké národy vtedy žili?

Vyznať sa v pojmoch ako lužická kultúra, laténska doba, halštat, staršia, mladšia doba bronzová, Kelti, doba rímska, sťahovanie národov... je množstvo ľudí, ktorí sa v týchto pojmoch strácajú  a nevedia si ich ani len rámcovo zaradiť do pochopiteľnej časovej osi. 

Schválne skúste si na nete vyhľadať takú prehľadnú tabuľku. Zrejme sa celkom slušne zapotíte, a napriek tomu sa dopracujete len k veľmi chabým výsledkom.

Ešte viac budete asi prekvapení, že vo vedeckej literatúre sa táto periodizácia publikovala ešte v hlbokom socializme a od vtedy nenájdete (aspoň ja som nenašiel, ale možno som len zle hľadal) žiadny podobný odborný článok s "oficiálnou" periodizáciou.

 O to viac potešil nápad Ruda Malého a jeho manželky Evky,  že by do svojej novej knihy "Putovanie po hradoch Slovenských 2", ktorá vyšla iba nedávno (a ktorá sa predáva ako teplé rožky, takže neváhajte a objednávajte) zaradili takúto tabuľku (časovú os), aby slovenský čitateľ získal lepšiu predstavu o našich najstarších dejinách.

Oslovil preto archeológov so žiadosťou o pomoc a dal sa do práce. Výsledkom je táto prehľadná tabuľka, v ktorej nájdete všetko potrebné. 

Tabuľka zobrazuje jednak jednotlivé obdobia (doba kamenná, bronzová, železná atď.) a v nich všetky kultúry a známe národy, ktoré dokážeme rozpoznať. K jednotlivým obdobiam je v tabuľke uvedené aj storočie, či tisícročie, ktoré im zodpovedá.

Rudo a Evka o tabuľke píšu:

„Potom som dostal nápad na grafické prehľadné spracovanie období-národov-kultúr, ktoré boli na Slovensku. Hľadal som dostupné podklady a zistil som, že to nie je až také jednoduché. Kamarát archeológ ma odporučil na materiál, ktorý bol uverejnený v 80.  rokoch. Ale že pozor! To už bolo dosť dávno a mnohé sa zmenilo. Niečo som našiel na stránke www.hradiska.sk , niečo v dejepise, na webe...a dal som sa do spracovania. Výsledok vidíte na nasledujúcej strane, zahŕňa obdobie od eneolitu po novovek (-4000 pred n.l. po rok 1800). Doplnil som názvy, kultúry a podstatné národy. Údaje sú konzultované s archeológom. Bol som upozornený, že „je toho viac“ a že by sa dalo deliť podrobnejšie pre východ-stred-západ Slovenska, ale som plne presvedčený, že tak ako mne aj vám bude stačiť aj táto podoba grafického znázornenia.“

 

PUTOVANIE PO HRADOCH SLOVENSKÝCH 

2. DIEL

 

Pred piatimi rokmi vydali manželia Eva Mladá a Rudolf Mladý prvú knihu o ich putovaní po hradoch – hrádkoch – hradiskách – opevneniach na Slovensku. V knihe bolo popísaných 520 lokalít a úspech tejto publikácie bol  pre autorov prekvapujúci. Nevenujú sa v nej histórii. Je to skôr „bedeker“, kde sa jednotlivé opevnenia nachádzajú. Vo svojom cestovaní a objavovaní pokračovali ďalej.

Do dnešných dní navštívili osobne vyše 1200 opevnení na našom nádhernom Slovensku, v čom majú zrejme prvenstvo. To ich viedlo k vydaniu druhého dielu. Kniha obsahuje 675 opevnení, mnohé sú určite prvýkrát verejne publikované. Je v nich obsiahnuté skutočne celé Slovensko. Na temer 400 stránkach nájdete prehľadné mapy, tabuľky s presnými súradnicami, nadmorskou výškou, miestom, okresom... Hlavnou kapitolou sú lokality usporiadané v abecednom poradí podľa katastra, v ktorom sa opevnenia nachádzajú. Nechýba mapka s vyznačením východzieho bodu, popis trasy, náročnosť, tisíce vlastných fotografií, pôdorysy... 

 

Aj úvod knihy bude pre mnohých laikov zaujímavý. Autori v ňom odpovedajú na časté otázky ohľadom práce archeológov, občianskych združení, alebo o netradičných postupoch skúmania profesionálnymi odborníkmi. Zo svojho pohľadu predstavujú aj naše naj – najvyššie položené opevnenia, najväčšie. Ale aj informácie o historických nápisoch na skalách, či o dúpencoch.

        Nikdy netvrdili, že sú odborníci, skôr iba turisti s „dobrou kondičkou“, ktorú pri tom množstve lokalít potrebovali. Kto má oba diely, získa najobsiahlejší prehľad o opevneniach, ktorý bude asi ťažko prekonaný. Čitatelia sú mnohokrát prekvapení, čo všetko neznáme alebo málo známe sa dá nájsť v ich blízkom okolí. Keď dostanú otázku, odkiaľ sa dozvedeli práve o tých neznámych opevneniach, dávajú odpoveď, že majú šťastie na priateľov. Dosť archeológov im fandilo, dávali im tipy na opevnenia. Mnohé sú ešte nepreskúmané. Bez takejto pomoci by svoj cieľ nikdy nedosiahli.

Len pre zaujímavosť, pri svojom putovaní najazdili autom po Slovensku 93.181 km, čo je vzdialenosť 2,3-krát obvodu rovníka. Pešo od auta na lokalitu a späť prešli 2.422 km, čo je 5,7-krát vzdušná vzdialenosť od Kremenca po Záhorskú Ves. Samozrejme počet 1200 opevnení nie je konečný. Archeológovia pracujú ďalej a vždy sa „niečo nové objaví“.

Kniha je vydaná súkromne, bez sponzorov, fondov a inštitúcií, v limitovanom náklade. Formát A4, 396 strán, celofarebná. Dostupná je iba u autorov, info mail: putovanie.hrady@gmail.com . Dotlač nebude....

Kto by mal záujem aj o prvý diel,  nájde ho v sieti predajní s knihami.

Veľký Tríbeč - mohutné praveké hradisko

Pohorie Tríbeč je známe nielen legendami o záhadne miznúcich ľuďoch, ale aj bohatou históriou. Je posiate sieťou rozsiahlych opevnení z neskorej doby bronzovej ale aj iných období. Medzi najznámejšie hradiská Tríbeča patrí Žibrica, Veľký a Malý Lysec, Zobor, či Veľký Tríbeč. A práve posledne spomenutému sa budeme venovať v nasledujúcich riadkoch. 

 

Hradisko Veľký Tribeč - národná kultúr. pamiatka by Pamiatkový úrad SR on Sketchfab

Prístup

Hradisko Veľký Tríbeč je prístupné z viacerých strán turistickými chodníkmi. Prechádza cezeň červená ponitrianska magistrála, na ktorú sa dostanete od Zlatna a aj od Kostolian pod Tríbečom. Zo západu na hradisko vedie modrá značka z Kovariec a od severu zase zo Solčian. Na vrchole hradiska ktorý nie je zarastený stromami si môžete oddýchnuť a najesť sa prinesenými zásobami v lone prírody. 

 

História bádania

Hradisko ako prvý popísal a aj zakreslil Lívius Odescalchi, veľkostatkár v Solčanoch, ktorý svoj rukopis predložil Rakúskej antropologickej spoločnosti vo Viedni a článok bol následne publikovaný v nemeckom jazyku v plnom rozsahu vo výročnej správe tejto spoločnosti v roku 1922 spolu s 5 obrázkami v texte. 

Najstarší známy nákres hradiska od Odescalchiho
 pochádza zo začiatku 20. rokov minulého storočia.
Tu ho môžete vidieť na výpise z uvedeného článku (od neznámeho zamestnanca AU SAV v Nitre) 

V neskoršom období bol v matičnom archíve Martine objavený zachovaný rukopis 11-stránkovej štúdie „O prähistorickom pevnostnom vale na vrchu Tríbči“ zo začiatku 20. storočia, ktorá nemá uvedeného autora. Botanik Pavol Eliaš vo svojom článku s názvom „O autorstve rukopisu o predhistorickom obrannom vale na vrchu Tribeč“ celkom presvedčivo preukázal, že tento text je prakticky iba slovenským prekladom vyššie uvedeného nemeckého článku od Odescalchiho. V článku napr. uvádza, že „V kamennom vale boli štyri otvory – brány 8-10 metrov široké. Pri každej bráne bol 10 – 30-metrový výklenok, ktorý tvorí ochrannú baštu. K hradisku viedli štyri cesty – jedna na juh smerom k Velčiciam, tri na sever k Solčanom.“ Okrem zaujímavého popisu hradiska pôvodný článok obsahuje aj nákres hradiska zo začiatku 20. storočia, z ktorého jasne vidieť, kde v rámci opevnenia sa nachádzali pôvodné brány do hradiska. V neskorších dobách totiž bol val hradiska preťatý na viacerých miestach umelo z rôznych dôvodov (zrejme ťažba dreva a pod.). 

 Ďalším bádateľom, ktorý sa hradisku venoval, bol náš starý známy a legendárny Štefan Janšák, ktorý hradisko podrobne popísal a zakreslil. Nechajme teda prehovoriť tohto barda slovenskej archeológie v jeho článku z roku 1929: Hradisko Veľký Tribec leží na vrchole hory tohože mena, dvíhajúcej sa v JZ pásme Nitrianskych hôr do nadmorskej výšky 820 m. Dominujúce postavenie, aké majú hradiská na Zobore a Zubrici, sa tu ešte stupňuje. Pravda, na jeho úkor, v neprospech účelnosti a pohodlia drievnych obyvateľov je prílišná vzdialenosť od vody, úrodných rovín a vhodných komunikácií, ktorý moment sa prejavil vo vybudovaní hradiska. Nemožno pravda Veľkému Tríbcu uprieť robustnú a drsnú mohutnosť, ktorá sa ešte zvyšuje divokou, tzv. nedotknutou prírodou, vlastne polovičným pralesom. Veľký Tribec je najvyšším kopulovitým končiarom hlavného hrebeňa Nitrianskych hôr, ktorý končiar vystupuje na strane SV sotva o 60 m nad hrebeň, ale na strane JZ klesá veľkým, 450 m-ovým stupňom, čím vlastne súvislý hrebeň je prerušený. Týmto zemepisným útvarom približuje sa Veľký Tribec horskému ostrohu, do roviny vybiehajúcemu. Keďže však jeho spád nie je dosť príkry a hora podržuje tvar kužľa s kopulovitým zakončením, vzniklo na Veľkom Tríbci hradisko, patriace k druhej kategorii. Geologický útvar vrcholu Veľkého Tribca i najbližšieho svahu v obvode 3—6 km je dobrá, zvetraniu málo podliehajúca žula. Veľký Tribec končí pod kótou 829 m na /Z strane nízkou žulovou skalou. Prirodzená bezpečnosť hradiska spočíva hádam jedine v tom, že je príliš ďaleko od roviny, uprostred hustého lesa, v spleti krížiacich sa jarkov a podružných hrebeňov, a preto sa ťažko nájde. Jedine na strane S, SV a V je prirodzený stupeň terénu do istej miery príkrejší, a to rozhodne v prospech bezpečnosti. 

Plánik hradiska od Štefana Janšáka z roku 1929

Opevnenie hradiska skladá sa z jediného valu, ktorého priebeh je patrný z mapky. Medzi najvyšším bodom hradiska (820) a najnižším (7390) je rozdiel 90 m, čo nijako neprispieva k jeho bezpečnosti. Na strane východnej, odkiaľ je dosť pohodlný a ľahký prístup, obyvatelia hradiska postavili pomocný val, prerušený neskôr vybudovanou cestou, slúžiacou k doprave dreva. Celková dĺžka obvodového valu činí 1882 m, pomocného valu a m b 200 m. Jeho výška smerom do hradiska pohybuje sa od 05 do 1 m. Navonok splýva val s prirodzeným spádom terénu, tvoriac tak 4-5 m vysoký stupeň. Materiál, k stavbe upotrebený, získaný bol na mieste a neukazuje nijakých stôp ohňa ani neobsahuje žiadnych iných nálezov. Hlavný vchod, zabezpečený do smeru cesty predlženými valmi (blokádou, analogíckou ako na Zobore), nachádza sa na strane severo-západnej a zdá sa byť jediným pôvodným vchodom. Ostatným aspoň, ktorých je viac, blokáda chýba. Plošná rozloha hradíska číní 102 ha a svojou kvalitou (vzhľadom na účelnosť, sledovanú pôvodnými obyvateľmi) je takmer vo všetkých svojich čiastkach rovnocenná, nevykazujúc žiadneho akostného odstupňovania. Rozsiahly, k juhu sklonený svah je síce chránený proti severným vetrom, ale nemá nijakej zvláštnej bezpečnosti pre prípad nevyhnutnej obrany. Bezpečnosť najvyššieho vrcholu a plošiny, rozprestierajúcej sa od neho smerom na SV, spočíva jedine v ich prevýšení nad okolím a vo vzdialenosti od valov, vystavených prvému nárazu. Na Veľkom Tribci niet nijakých zbytkov obydlia, útočíšť alebo císterien, slúžiacich k potrebe jeho praobyvateľov. Na vrchole sú hojné nálezy drobných črepov keramiky z prvej doby železnej (hallštattskej). 

Po Janšákovi sa podrobnejšiemu výskumu hradiska v podstate nikto nevenoval a hradisko bolo ponechané napospas nelegálnym detektoristom, ktorí sa postarali podobne ako pri iných hradiskách o vykradnutie najmä väčších kovových predmetov už zrejme v priebehu 90. rokov. V roku 2001 na hradisku vykonali iba povrchový zber archeológovia Jana Katkinová a Slavomír Katkin a výsledky prieskumu zverejnili v AVANSE za rok 2001. Našli iba niekoľko málo výrazných črepov, ktoré rámcovo datovali podobne ako Janšák do obdobia neskorej doby bronzovej a halštatu. Hradisku sa na základe leteckého snímkovania venovali tiež archeológovia Borza a Borzová v roku 2019, pričom však klasickú sondáž ani zber tu nerealizovali. Napriek tomu ich článok prináša zaujímavé informácie o priebehu opevnenia a o predsunutom vale. V septembri 2024 na hradisku vykonal výskum Pamiatkový úrad SR (Peter Bisták, Petra Kmeťová, Martin Neumann) a Krajský pamiatkový úrad Nitra (Michal Gróf) s prispením nášho OZ Hradiská a Archeo Moravia, kedy hradisko bolo skúmané systematicky aj za pomoci detektoru kovov. Podkladom bolo okrem iného kvalitné moderné lidarové snímkovanie terénu.

 

Výskum v roku 2024

Výsledky archeologického výskumu v roku 2024 prekvapili nás všetkých a priniesli úplne nové poznatky k datovaniu hradiska ale aj viaceré nečakané nálezy (napríklad drobné zlomky bronzových predmetov z mladšej a neskorej doby bronzovej, kovové zliatky, fragmenty spôn), ktoré veríme že budú čoskoro odborne spracované a vypublikované, aby sme sa mohli s nimi podeliť s našimi čitateľmi. V tomto štádiu sme dostali súhlas na zverejnenie niekoľkých z nich. Okrem toho si môžete pozrieť aj hlinený praslen a niekoľko keramických črepov, datovaných zrejme práve do obdobia ľudu lužickej kultúry v závere doby bronzovej. Snáď môžem prezradiť aspoň toľko, že aj výskum na Veľkom Tríbeči ukázal, že obrovské lužické/halštatské hradiská boli po zániku lužickej kultúry istý čas zrejme opustené a po niekoľkých storočiach ich využili obyvatelia v dobe laténskej a rímskej, avšak nie v pôvodnom rozsahu opevnenia, ale skôr mali tendenciu využiť iba vhodnejšie menšie časti hradiska. Tento trend vidieť aj na iných pôvodne halštatských rozsiahlych hradiskách. Napr. Holíš, Udiča Hradište, Marhát a mnohé ďalšie. Bude to asi súvisieť s tým, že v neskorších obdobiach hradiská obývali menšie skupiny obyvateľov, ktoré by neboli schopné ubrániť tak obrovské opevnenie, ako bol jeho pôvodný rozsah. 

Niekoľko nálezov z výskumu z roku 2024 (zverejnené so súhlasom archeológov):

 

Časť spony z doby rímskej

Uhorská včasnonovoveká strieborná minca

Fragment zrkadla z doby rímskej

Hlavička z bronzovej ihlice (lužická kultúra)

Železné konské zubadlo

Bronzový zliatok dokazujúci výrobnú činnosť

Hlinený praslen

Fragment z bronzového nožíka (lužická kultúra)

Hradisko odporúčam navštíviť každému, koho zaujímajú praveké opevnenia a kultúry, ale aj turistika a pobyt v lone prírody. 

 

Keramika z hradiska (sept. 2024::

Orgoň. 

Za konzultácie, podklady  a pomoc pri tvorbe článku ďakujem Petre Kmeťovej a Petrovi Bistákovi

https://www.pamiatky.sk/aktuality/detail/pamiatkari-zachranuju-archeologicke-pamiatky-na-velkom-tribeci?fbclid=IwY2xjawG7r-VleHRuA2FlbQIxMQABHQb5gqGfYn-cTkSi2TzNm-WKIuFof-euc-3HoUEB5fdM834tQOY-xTUB3A_aem_PD4yo4ksnKFf5TLRdzezBQ

Lit: Livio Odescalchi, 1922. Über den vorgeschlichtligen Festungswall auf dem Berge Tribeč (mit 5 Textabbildungen). Sitzungsberichte der Anthropologischen Gesellschaft in Wien, Jahrgang 1921–1922, Wien, p. 13–18.

Anonymus s. a. O prähistorickom pevnostnom vale na vrchu Tribči. msc., depon. in Literárny archív Slovenskej národnej knižnice, Martin, sign. C 297. 

Pavol Eliáš st: O autorstve rukopisu o predhistorickom obrannom vale na vrchu Tribeč Bull. Slov. Bot. Spoločn., roč. 42, č. 2: 205–208, 2020 

 Š. Janšák: Slovenské hradiská z doby hallštattskej. Sbor. MSS, 23, 1929 

Jana Katkinová - Slavomír Katkin (Pamiatkový ústav, Bratislava) Prieskum na hradisku Velký Tríbeč, AVANS 2001

 Zuzana Borzová – Martin Borza: Dokumentácia terénnych reliktov opevnených sídiel v Kostolianskej kotline a jej širšom okolí pomocou moderných metód, Študijné zvesti AUSAV, 2019 

 

Foto (Orgoň sept. 2024):

 

Putovanie za rímskymi pamiatkami v Afrike

Tisícky rokov pred našou generáciou bolo Stredozemné more obklopené tromi kontinentmi. Môžeme ho považovať za kolísku ľudí, impérií aj civilizácií, ktoré ho okupovali, ovládali a formovali. Z tohto pohľadu je Stredozemné more spoločným činiteľom a zároveň aj menovateľom nespočetných pôvodných kultúr, miestom stretnutí civilizácií z Východu a Západu, z Európy, Ázie a Afriky. Bolo to vnútrozemné more veľkých impérií medzi ktorými sa budovali rôzne vzťahy, tieto miesta spájali námorné trasy, ktoré tvorili sieť obchodných miest. Transfery medzi nimi presúvali nie len tovary, materiály, artefakty, ale aj rôznych ľudí... niektorých mierumilovných, iných už menej.... obchodníci, vojaci, cestujúci, pútnici.... niesli so sebou svoj tovar, zbrane, vedomosti, skúsenosti, vieru... takto nejako poeticky môžeme začať dobrodružstvo Féničanov.

Dnešné Tunisko s hlavným mestom Tunis leží práve na území starovekého Kartága. Krajina sa osamostatnila spod francúzskej koloniálnej nadvlády v roku 1956. V polovici decembra 2010 v krajine prepukli sociálne nepokoje, ktoré neskôr začiatkom januára 2011 prerástli do ozbrojených stretov s políciou a armádou. Aj dnes je výsledok týchto stretov viditeľný na uliciach v mestách, spomienky ľudí sú stále živé. Následným zvrhnutím vládcu, prezidenta Ben Alího 14. januára 2011 sa začala vlna revolúcií (v Tunisku dostala revolúcia prívlastok "jasmínová"), v ostatných arabských krajinách známa ako "arabská jar". Tieto skutočnosti a ich následok je stále cítiť, keď prechádzate krajinou. Pozitívna je však snaha o zlepšenie a je vidieť, že sa takáto zmena správnym smerom už začala. Prebiehajúca výstavba ciest, diaľnic, moderných budov je síce v začiatku, ale raz treba začať. 

< V centre hlavného mesta Tunis je vybudované moderné kultúrne centrum, kuchyňa v tunajšej reštaurácii bola výborná, čašníci veľmi priateľský..... no pre nás Európanov je to mierne pod štandard, na aký sme si za posledné roky zvykli. V Tunise sa oplatí navštíviť bazár tzv. medina, v ktorej obchodníci ponúkajú svoje tovary. Oblečenie, parfumy, kožené výrobky, šperky, koreniny, rôzne doplnky, vyšívané vankúše, sladké cukríky..... a to všetko svojským štýlom a zmyslom pre zjednávanie z ceny. Podľa slov jedného z nich: toto je môj obchod, kde ja určím cenu, ty mi povedz, za akú cenu si ochotný nakúpiť, ak sa mi tvoja ponuka zapáči, tak nájdeme spoločnú reč. V roku 2011 sa v Tunisku uskutočnili prvé demokratické voľby, v ktorých zvíťazila strana umiernených islamistov. 12. decembra 2011 bol parlamentom zvolený nový dočasný prezident Munsif  Marzukí. Dnes je v krajine 17% nezamestnanosť a až 35% negramotnosť. Tento rok na jeseň budú v Tunisku voľby, ktoré všetci domáci veria, prispejú k zlepšeniu situácie. Ak si uvedomíme, akú slávnu históriu má Kartágo, poznatky z moreplavby a stavby lodí boli nevídaných rozmerov, kultúrny vplyv starovekého Grécka a Ríma je tu stále hmatateľný,  na akej vysokej úrovni boli arabskí vzdelanci, aký silný pojem predstavovala indická matematika, medicína, astronómia, fyzika , je prekvapujúce, na akej úrovni sa nachádza vzdelanosť práve v tejto časti severnej Afriky dnes. Dlhoročný vplyv Arabov priniesol úradnú reč arabčinu, väčšinové náboženstvo je moslimské...

Kartágo

Kartágo má mnoho prirovnaní. Kartágo je kotviaca loď. Kráľovná na mori. Milenka námorného impéria. Všetky tieto prirovnania sú spojené s morom. Mesto Kartágo, ako je známe, bolo založené námorníkmi z mesta Tyr (Tyros – dnes Súr na území dnešného Libanonu). Počas celého obdobia svojej existencie bolo Kartágo citadelou, ktorá bola cieľom mnohých a jeho obyvatelia hľadeli hrdo z jeho hradieb na tie najvzdialenejšie obzory.

Podľa legendy to bola práve princezná Elyssa pochádzajúca z Tyru, ktorá založila nové mesto na africkej pôde... a tak Elyssa a jej nasledovníci konečne dorazili k brehom Afriky. Hľadali priateľstvo u domorodcov a tí videli v ich príchode možnosť výhodného obchodu. Princezná Elyssa chcela kúpiť pôdu, no berberský vládca nesúhlasil. Elyssa žiadala len taký kúsok zeme veľký ako kravská koža, ktorá by ho zakryla, aby si mohla so svojimi spoločníkmi po únavnej plavbe na mori oddýchnuť. Afričania sa pravdepodobne báli, že by sa cudzinci mohli usadiť vo veľkom počte v ich susedstve ale tento návrh sa im zdal skromný a prijali ho. Nerátali s tým, aký trik vymyslela Elyssa. Nechala hovädziu kožu narezať na tenké prúžky, tak sa jej podarilo pokryť širšiu oblasť ako sa na prvý pohľad mohlo domorodcom zdať. Kopec, na ktorom vzniklo Kartágo má názov Byrsa – čo v preklade znamená „schovať“. 

Priamo pod kopcom sa nachádzal jeden z najdôležitejších bodov – prístav. Tento prístav je zaujímavý a krásny aj v dnešnej dobe, o čo impozantnejší musel byť v období na vrchole svojej slávy. Ale o tomto prístave  a lodenici možno inokedy.

Kartágo bola metropola na území dnešného Tunisu. V staroveku bolo Kartágo spočiatku hlavným mestom rovnomennej námornej a obchodnej veľmoci. Rimania nazývali obyvateľov „Púni“, ktorých pomenovanie bolo odvodené od Feničanmi zaužívaného názvu „Quart hadašt“, čo v preklade znamená „nové mesto“. Na druhej strane názov Fenícia je odvodený od gréckeho slova „phoenike“, čo v preklade znamená „purpurová zem“. Odtiaľ pravdepodobne pochádza latinské „poeni“.

História Kartáginskej ríše zahŕňa vývoj starovekej námornej veľmoci od založenia mesta Kartágo, ktoré existovalo medzi rokmi 825 a 814/813 p.n.l.

Sláva fénických lodí sa preniesla aj na lode z Kartága, známi kartáginskí moreplavci zapísali do máp cesty, ktoré otvorili ľudom cesty na západ. Hanno (* pred 480 pred Kr.; † cca 440 pred Kr.), nazývaný aj Hanno moreplavec, bol kartáginský admirál, ktorý žil okolo roku 470 pred Kr. BC sa pravdepodobne plavil pozdĺž afrického západného pobrežia do Guinejského zálivu s cieľom otvoriť nové obchodné cesty. Jeho cestovná správa (Periplus) sa k nám dostala v gréckom preklade. Meno Hanno bolo v starovekom Kartágu celkom bežné; Identifikácia námorníka s inými osobnosťami s rovnakým menom, ktoré sa spomínajú v iných zdrojoch, je preto neistá a kontroverzná, najmä preto, že v Hannovej cestovnej správe nie sú uvedené žiadne dôležité dátumy. Hanno mohol byť námorníkom približne v rokoch 480 až 440 pred Kristom. pred Kr. ako nástupca a syn Hamilcara, vládcu Kartága. V Periplus je Hanno označovaný ako βασιλεύς basileus, čo pravdepodobne naznačuje úrad sufeta, vysokého hodnostára v kartáginskom štáte, čo je však s istotou doložené až okolo roku 410.

Po zničení Kartága Rimanmi bolo v roku 146 BC bolo toto územie začlenené do Rímskej ríše

„Carthago delenda est“ ako mnoho krát poznamenal na zasadnutí senátu Marcus Porcius Cato. Tento vážený člen senátu po svojej návšteve Kartága bol ohromený a doslova znepokojený obnovenou prosperitou bývalého nepriateľa Ríma, preto neustále vyzýval k jeho zničeniu.

Dnešné ruiny sú z väčšiny pôvodom z rímskeho Kartága, ktoré bolo na mieste založené Gaiom Juliusom Caesarom na ruinách staršieho mesta a čoskoro sa opäť rozrástlo na krásne a významné mesto, v ktorom pulzoval rušný život a pulzujúci obchod až do konca staroveku. Z púnskych čias je dnes na kopci Byrsa púnska nekropola, cesta k nej je lemovaná malými kamennými sarkofágmi. Dnes je Kartágo predmestím hlavného mesta Tunis. Archeologické nálezisko Kartágo je od roku 1979 zaradené do zoznamu UNESCO.

Kartágo je očarujúce svojou históriou, nádhera kúpeľov cisára Antonina Pia  aj dnes pripomína zašlú slávu. Tieto kúpele, resp. ruiny, zvyšky základov Antóniových kúpeľov sú v súčasnej dobe najväčšou atrakciou, Boli postavené okolo roku 160 s rozlohou okolo 18 000 m², ktoré sú zo severnej strany dnes obkolesené prezidentským palácom.

Pupput

Avšak Afrika je plná prekvapení a rada by som upriamila pozornosť na rímske mesto Pupput, ktoré je menej známe, no mňa oslovila jeho krása.

< Pupput, tiež hláskovaný ako "Putput", "Pudput", "Pulpud" a "Pulpite" v latinčine , niekedy sa nachádza v Souk el-Obiod ou Souk el-Abiod ( arabsky : أبيض alebo "biely trh"), bola kolóniou v Rímskej provincii Afrika. Nachádza sa na pobreží neďaleko mesta Hammamet  a moderného mesta Yasmine.  (pozn.: Rímska kolónia / pl. : coloniae bola pôvodne osada rímskych občanov , ktorá na federatívnom alebo dobytom území zakladala rímsku základňu za účelom zabezpečenia tohto územia. Nakoniec však tento výraz začal označovať najvyššie postavenie rímskeho mesta. Je to tiež pôvod moderného výrazu „ kolónia“) Veľká časť Pupput je pochovaná pod modernými dovolenkovými budovami, ktoré boli postavené na veľkej časti lokality. Aj pod rezortom, v ktorom sme boli ubytovaní sa nachádali základy rímskych kúpeľov. O čom som však prvé dni netušila, no na pláži pri prechádzkach som stále nachádzala úlomky črepov terri sigillaty..... už som mala podozrenie, že sa jedná o nejakú formu fatamorgány v tom teple. ☺

Po dvoch dňoch leňošenia na lehátku a čľapkania sa v morských vlnách som presvedčila členov rodinky, aby sme sa vybrali na prieskum po pláži smerom k vzdialenejšiemu prístavu. Po 4 km chôdze po rozpálenom piesku a pod žiarivým slnkom v prístave pri chladivom nápoji väčšina odhlasovala návrat do rezortu taxíkom..... vďaka čomu som zistila, že za vysokým múrom nášho luxusu sa nachádza archeologická lokalita.... a ešte aká.... vybrala som sa tam so slovami: „idem sa tam pozrieť na 5 minút...“ no bolo to podstatne dlhšie.

Mesto Pupput – dnešný Hammamet sa nachádza v poľnohospodárskom regióne, husto obývanom najmä v klasickom staroveku , no bol pravdepodobne obývaný od 5. storočia pred Kristom Berbermi a Kartágincami .

Pupput predstavovalo dôležitú zastávku na rímskej ceste spájajúcej mestá Kartágo a Hadrumentum. Hadrumetum bola fénická kolónia , ktorá predchádzala Kartágu . Následne sa stalo jedným z najdôležitejších miest v rímskej Afrike predtým, ako ho vandalskí a umajjovskí dobyvatelia nechali zruinovať. V ranom novoveku to bola dedina Hammeim. Množstvo púnskych votívnych nápisov tzv. púnske hviezdy na kamenných stélach bolo nájdených počas vykopávok na mieste modernej Église Notre-Dame-de-l'Immaculée-Conception de Sousse, dnes súčasť tuniského Sousse.

Už v 1. storočí p.n.l. na mieste, kde neskôr vzniklo mesto Pupput existovala osada, ktorá mohla byť berbersko-púnskeho pôvodu. Bol to jednoduchý vicus – dedinka na kartáginskom území v čase rímskeho cisára Antonina Pia (2. stor.) Predpokladá sa, že v dedine sa narodil rímsky politik Salvius Julianus a možno práve vďaka nemu sa Pupput stal čestnou koloniou za cisára Commoda (185-192). V tom čase bolo mesto pravdepodobne satelitným mestom svojho suseda Neapolisu. Najstaršia písomná zmienka o meste pochádza z roku 168, kedy bolo povýšené do štatútu obce riadenej volenou radou. Zdá sa, že na význame nadobudol v priebehu 2. a 3. storočia, kedy sa značne rozšírilo a bolo vybudovaných množstvo verejných budov. Podľa nápisu zachovaného v Národnom múzeu Bardo v Tunise, ktorý bol zasvätený cisárovi Liciniusovi zo 4. stor., bol rímsky názov mesta „Colonia Aurelia Commoda Pia Felix Augusta Pupput“. 

Staroveké mesto Pupput by sa v neskorej antike opäť stalo vicusom . Nestalo sa tak vďaka tomu, že tu vzniklo biskupské sídlo Puppi, zodpovedajúce modernému Souk-El-Abiodh južne od Hammametu, je uvedené v zoznamoch biskupov z rokov 411 ( donatisti a katolíci ), 484, 525 a 646. Puppi bolo sídlom starovekého Kresťanského biskupského stolca rímskej provincie Afrika Proconsolaris , sufragánna diecéza arcidiecézy Kartága . Existujú záznamy o šiestich biskupoch diecézy Puppi. Dvaja z biskupov, katolícky Pannonio a donatista Vittoriano, sa zúčastnili na koncile v Kartágu v roku 411, keď sa katolíci a donatisti zhromaždili, aby vyriešili donatistickú schizmu v rímskej Afrike. Tretí biskup, Aurelio, bol účastníkom Chalcedónskeho koncilu v roku 451. Biskup Pastinato sa zúčastnil vandalskej synody v Kartágu v roku 484 , ktorú zvolal kráľ Huneric v roku 484 v snahe presvedčiť katolíckych biskupov, aby konvertovali na arianizmus . Po synode bol Pastinato vyhnaný. Biskup Fortunato sa zúčastnil kartáginského koncilu v roku 525 a biskup Guloso sa zúčastnil na koncile proti monotelitom v roku 646. 

V stredoveku , po Vandalskom období, sa Pupput stal súčasťou Byzantskej ríše a na jeho obranu bola postavená citadela. Po dobytí Arabmi na konci siedmeho storočia prešlo celé Tunisko pod arabskú nadvládu a mesto bolo premenované na Qasr Zaid. Mestské centrum sa potom presunulo ďalej na severovýchod, kde bolo založené mesto Hammamet, neďaleko rímskych kúpeľov, na mieste mediny. Zdá sa, že staroveké budovy Souk el-Obiod boli po tomto konečnom premiestnení opustené. Piráti zo španielskeho kráľovstva Aragónsko dobyli a zničili mesto v roku 1303 a zanechali ho v ruinách. Oblasť Pupput bola následne osídlená uhliarmi z Hammametu.

Podľa slov priateľského zamestnanca v archeolokalite Pupput význam slova Hammamet je Hammam – jeden kúpeľ singular, Hammamet – kúpele plural.

Archeologická lokalita Puppet nie je veľmi navštevovaná davom turistov. Zamestnanec pôsobil sprvu veľmi prekvapene, keď sme vošli a chceli sme si kúpiť vstupenku, no potom v ňom zvíťazilo nadšenie a akási hrdosť na toto miesto. Veselo sa rozhovoril o archeologickom výskume priamo tu na mieste, o dôležitých historických bodoch v okolí na pobreží Stredozemného mora. Dozvedela som sa, že archeologická lokalita je z väčšiny nepreskúmaná. Aktuálne nie je ani nijako chránená pred vplyvmi počasia. Odborný archeologický výskum za posledných cca 15 rokov neprebehol a pravdepodobne sa v nasledujúcom časovom horizonte ani nenájdu prostriedky na obnovenie výskumu, či na ochranu tejto kultúrnej pamiatky.

Dnes ma tu očarili samotné mozaiky rozmerov, aké som nečakala. Vzory mozaík na podlahách boli jasné, farby stále žiarivé aj napriek ostrému slnku, základy kúpeľov, jednotlivých bazénov a miestností čitateľne kopírovali jednotlivé časti stavby. V areáli stáli popri stromoch obrovské amfory na víno, olivový olej a vonné oleje. Hlavice stĺpov v nádhernom korintskom slohu, časť mramorovej sochy, zdobené časti múrov, kamenná lavica v tvare leva......všetko to vypovedalo o zašlej kráse tohto miesta - posúďte sami z fotiek. 

Na prvý pohľad je táto krajina veľmi chudobná, plná problémov a pôsobí neprívetivo, no Afrika nie je len o chudobe, pálivom slnku a problémoch. Afrika je čarovná krajina plná prekvapujúcich miest, sladkého ovocia, omamnej vôni korenia, histórie a nevšedných zážitkov. Vedela by som sa týmito historickými miestami túlať ešte veľmi dlho...

Autor textu aj fotiek: Veronika Baranová